História
Obec sa nachádza v Cerovskej vrchovine, v mieste prameňa Mačacieho potoka, na rozhraní troch historických žúp – Novohradskej, Gemerskej a Borsod.
O archeologických nálezoch, nájdených v katastri obce, máme iba sporadické údaje. Vieme, že pri bádateľskej činnosti baróna Jenő Nyáry, objavilo sa početné množstvo nálezov z novšej doby kamennej a z doby bronzovej. Budovanie dedín v tejto oblasti sa rozbehlo až koncom 12. a začiatkom 13. storočia.
História dediny začína osadou Sáros, ktorá bola založená rodinou Sárosi. Zo Sárosa pochádzajúci zemania zakladali osady Kissáros a Péterfala. Neskôr sa celé obyvateľstvo z osady Sáros presťahovalo do Petri (preto bolo označované Péterfala dlhšie ešte aj ako Sáros – Saaros alio nomine Petherfalwa), pôvodná osada sa postupne premenila na pustatinu a ďalej už žila iba v tradíciách.
V prvej polovici 14. storočia vznikali v kopcovitom chotári obce Péterfala usadlosti Kökényes, Eperjes, Répás, Tamástelke. Tieto usadlosti sa ale postupne zmenšovali, až zanikli. Jedine Sáros, ktorého kostol zasvätený Svätej Trojici, je spomínaný v písomnostiach z 1332, a Péterfala vzdorujú časom. V 15. storočí dedina často trpela kvôli násilnostiam pánov. V roku 1443 podžupan zo Širkoviec z hradu Gede zútočil počas bieleho dňa na sárosský kostol a odniesol z neho všetko, čím sa dalo pohnúť. V 16. storočí panujúca situácia v štáte (existencia dvoch kráľov a z toho vyplývajúce boje a rabovanie dedín žoldniermi) odzrkadľovala život v dedine. V roku 1566 boli v dedine už len štyri nevoľnícke gazdovstvá. Veľká časť obyvateľstva utiekla kvôli tureckým nájazdom. Podľa dobových písomných zdrojov Turci práve toto územie nivočili najviac, veď sa nachádzalo v blízkosti Fiľakova, ktoré bolo jedným z centrov Turkov. Akonáhle Turci zmiernili daňové zaťaženie a zrušili nádennícku prácu, nevoľníci sa postupne začali vracať a v roku 1600 už bolo v dedine 15 gazdovstiev a znova sa rozbehlo rúbanie lesa. Začal sa rozvoj obce. V roku 1682 pri tiahnutí Turkov smerom na Fiľakovo, títo prepadli a vykradli obec. Z tohto sa ešte dedina zotavila, ale v nasledujúcom roku poľské žoldnierské vojská pri tiahnutí na Viedeň ju zrovnali so zemou a podpálili. Dedina bola úplne zničená. Ani po 10. rokoch ju nikto neobýval. Osídľovanie sa rozbiehalo len veľmi pomaly, ale zemanský zoznam z roku 1703 ju už spomína medzi zemanskými dedinami. Výsledkami upevňujúcich sa politických, spoločenských a hospodárskych vzťahov 18. storočia boli kulturálno-právne postavenie obce Péterfala a zemepánske nariadenie z roku 1779 zakazujúce výrub lesa. Zmenou hospodárenia a vlastníckych práv boli určené tak vnútorné ako i vonkajšie hranice obce. Výsledkom tohto procesu delenia je terajšia štruktúra obce.